Príbehy
Bello
Pravdou je, že prvých desať mesiacov života Bello – argentínska doga - prežil v zadnej časti dvora v koterci. Jeho vnemy sa zúžili na zrak a čuch. Sluch neslúžil, nemohol. Dedičný defekt. Nie ojedinelý...
Už je zbytočné rozoberať, akými peripétiami prešiel, kým sa dostal do útulku. Keď sa ho podarilo dostať do koterca, zaliezol do búdy s odhodlaním nikdy odtiaľ nevýjsť. Ticho, ticho, ticho,...pred očami sa mu striedali psy, prichádzajúce a odchádzajúce do nového domova. On napriek svojej čistokrvnosti nezaujal nikoho. Vlastne zaujal, ale len do doby, kým nespoznali jeho deficit. „Veď nemôže strážiť!“ bol najčastejší argument straty záujmu. Áno, bol to vážny argument.
Ale pes má výborný čuch, a to si uvedomil manželský pár, krorý sa do Bella zamiloval na prvý pohľad. Bello medzitým urobil veľké pokroky. Nebál sa vyjsť z koterca, hral sa s vybranými psami. Zavetril blížiace sa auto a s detskou hravosťou sa túlil k tým, ktorí sa oň starali. Štekal na cudzích a vnímal posunky. Noví majitelia vedeli, že na vychádzky s ním môžu chodiť len na flexi vôdzke. Predsa mu dali druhú šancu. Zrobili dobre. Prispôsobili svoje správanie k nemu skutočnosti, že je iný ako ostatné psy. A šlo to. Dokonca na výbornú.
Osina
„Renka, prines!“ konkuruje veselý výkrik spevu škovránkov na nádhernom obilnom poli. Bezoblačná obloha, žlté klasy, usilovné mravce a škovránky. Človek počuje, ale má čo robiť, aby ich na oblohe zbadal. Rozžiarený deň osviežuje príjemný vetrík strapatiaci vlasy. Ľavá strana lýtok je mierne začervenalá od slnka, ktoré stále praží z tej istej strany. Petra a Renka putujú po prašnej poľnej ceste a nevedia sa nabažiť skvelého pocitu, ktorý ich napĺňa. Petra zčasu načas odhodí Renke paličku, ktorú jej ona strká pod nohy. Smeje sa, keď vidí, ako vysmiata sučka poskackáva v oblúkoch ponad klasy, aby videla kde je. Sem tam zastaví, postaví sa na zadné a rozhliada sa. Je to komické a Peťa je šťastná.
Ani nezbadala, že prešli viac než dve hodiny. Už boli na ceste domov, keď dievča postrehlo Renkine potriasanie hlavou. Zvieratko nakláňalo hlavu na stranu a uško malo smiešne spustené.
„No úkáž! Čo ti tam vliezlo?“ Peťa i čupla a snažila sa zistiť, čo má Renka v uchu. Nevidela nič. Snažila sa prstom nahmatať niečo hlbšie, výsledkom však bolo len tiché zakňučanie.
„Ááále, nič tam nemáš!“ skonštatovala Petra a pokračovala ďalej.
Potriasanie hlavou však neprešlo ani po niekoľkých dňoch. Naopak, stalo sa intenzívnejším. Petra odkladala návštevu veterinára, problém sa jej nezdal vážny. Na naliehanie mamky však vo štvrtok už stála pri ordinačnom stole a upokojovala Renku. Veterinárny lekár prístrojom hĺbkovo prehliadol ucho a našiel problém. Ôstie. V niektorých častiach Slovenska tomu hovoria osina. Pre tých, ktorí sa s tým slovom stretli prvýkrát, krátke vysvetlenie – je to kláskovitá časť obila, prípadne iných trávnatých rastlín. Má štíhly tvar a je špicaté. Keď sa zapichne, funguje ako hrot šípu – vojde dnu, ale nevyjde von. Naopak. Dostáva sa stále hlbšie. Mnohí to poznajú, keď sa im zapichne do ponožky...
Veterinárny lekár po dlhšom trápení urobil problému koniec a Renke sa konečne vyrovnala hlava a prestala sa potriasať.
VAROVANIE:
- nepúšťajme psa do poľa s dozrievajúcimi klasmi alebo suchšej vysokej trávy
- v prípade, že pes potriasa hlavou, prezrite ušnicu
- pokiaľ je ôstie viditeľné a prístupné, môžeme sa pokúsiť pinzetou ho odstrániť
- pokiaľ to neide, navštívime veterinárneho lekára
- pokiaľ ôstie nevidíme, v žiadnom prípade sa ho nesnažíme nahmatať vsunutím prsta hlbšie do ucha. Reálne hrozí, že ôstie zasunieme ešte hlbšie a problém znásobíme
- veterinára navštívime, aj keď žiaden cudzí predmet v uchu nevidíme
Škvrna
Pozerala televízor. Ukazovali reláciu o mladom, deväťmesačnom psovi, ktorého zrazilo auto, a jemu museli amputovať pravú prednú a ľavú zadnú nohu. Neuveriteľné! Ale ten pes dokázal behať. Aportoval loptičky a s radosťou ich pánovi prinášal. Bol to obyčajný človek, ktorý za operáciu zaplatil polovičku svojich životných úspor...
Spomenula si na ich Zorku. Keď im na výlete ozvracala zadné sedadlá nového BMW, manžel ju bez rozmýšľania vyhodil za najbližšou zákrutou. Vtedy ani nemukla, bola naštvaná rovnako ako manžel. Na bielej koži sa fľak vynímal doteraz. Na Zorku si už dávno nespomenula. Až teraz. Pocítila stiesnenosť a napadlo ju, že za toto raz príde trest. Zatriasla hlavou a odohnala chmúrne myšlienky. Tie sa jej však počas života mali v určitých okamihoch vracať späť...